Nobelistka Jelineková má 80 rokov, jej dielo budí vášnivé reakcie
Rakúska dramatička a spisovateľka Elfriede Jelineková patrí k najdiskutovanejším osobnostiam súčasnej svetovej literatúry. Jej divadelné hry i prózy na jednej strane fascinujú jazykovou virtuozitou, zároveň však provokujú nekompromisnou spoločenskou kritikou. V utorok 20. októbra oslávi 80 rokov.
Elfriede Jelineková sa narodila 20. októbra 1946 v rakúskom meste Mürzzuschlag v spolkovej krajine Štajersko. Jej matka bola rumunsko-nemecká katolíčka, otec mal židovský pôvod. Študovala organovú hru na viedenskom konzervatóriu a neskôr divadelnú vedu a dejiny umenia na univerzite vo Viedni. Vplyv ambicióznej a autoritatívnej matky sa prejavil na jej duševnom zdraví, budúca spisovateľka trpela silnými pocitmi strachu a sklonmi k sebapoškodzovaniu.
Na konci 60. rokov minulého storočia patrila do okruhu ľavicovoorientovaných intelektuálov. V rokoch 1974 – 1991 bola členkou Komunistickej strany Rakúska. Do literatúry vstúpila ako poetka básnickou zbierkou Lisas Schatten (Lízin tieň), ktorá vyšla v roku 1967. O tri roky neskôr sa prezentovala ako prozaička experimentálnym románom wir sind lockvögel baby! (sme volavky, zlatko!), napísaným malými písmenami bez použitia interpunkčných znamienok, ktorý zobrazuje vplyv masmédií na život človeka.
Prvý výraznejší úspech dosiahla románom Die Liebhaberinnen (1975), ktorý v slovenskom preklade pod názvom Milenky vyšiel v roku 1999. Rozpráva príbeh dvoch mladých žien a neľútostne rozoberá život na rakúskom vidieku, spoločenské tlaky, postavenie žien, materstvo a vzťahy bez romantického prikrášlenia. Ešte väčší záujem zaznamenala románom Die Klavierspielerin (1983), ktorý sa v slovenskom jazyku pod názvom Pianistka objavil v roku 2019. Román je príbehom profesorky klavíra Eriky Kohutovej, ktorá je obeťou despotickej matky a svojich sadomasochistických túžob. Prózu do rovnomennej filmovej podoby v roku 2001 spracoval rakúsky režisér Michael Haneke, hlavnú postavu stvárnila francúzska herečka Isabelle Huppertová.
Hlavná hrdinka ďalšieho románu Lust (Žiadostivosť, 1989) je žena žijúca iba v zdanlivo šťastnom manželstve. Je vystavená sexuálnemu zneužívaniu svojho manžela a túži sa vymaniť z jeho despotického vplyvu. Hlavné témy románu Die Kinder der Toten (Deti mŕtvych, 1995) sú fašistická minulosť Rakúska, holokaust, ale aj turistický ruch v spolkovej krajine Štajersko.
Jelinekovú preslávili aj jej divadelné hry. V tomto žánri debutovala v roku 1979, keď v Grazi uviedli jej divadelnú hru s dlhým názvom Was geschah, nachdem Nora ihren Mann verlassen hatte (Čo sa stalo po tom, ako Nora opustila svojho manžela). Silné kontroverzie vyvolala jej hra Burgtheater, ktorá rozpráva o pretrvávaní fašistickej ideológie v kultúre rakúskej spoločnosti. Hru v roku 1985 uviedli v Bonne, pričom Jelinekovú po premiére v Rakúsku označili za človeka, ktorý špiní do vlastného hniezda.
Po uvedení divadelnej hry Raststätte (Odpočívadlo, 1994) plnej sexu zredukovaného na tovar a porno, ale aj ostrej kritiky kapitalistického zriadenia, sa Jelineková po mediálnom prenasledovaní stiahla z verejného života. V roku 2000 po nástupe vlády koalície Rakúskej ľudovej strany (ÖVP) a Slobodnej strany Rakúska (FPÖ) udelila autorka generálny zákaz uvádzania svojich hier v rakúskych divadlách. Zákaz zrušila o tri roky neskôr, vo viedenskom divadle Wiener Akademietheater jej uviedli hru Das Werk (Dielo). V tom istom čase sa začala hrať v Burgtheateri aj Jelinekovej dráma Bambiland, v ktorej ostro skritizovala vojnu v Iraku. Na doskách Činohry Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave mala v roku 2013 premiéru jej hra Rechnitz – Anjel skazy.
V roku 2004 ocenili Elfriede Jelinekovú Nobelovou cenou za literatúru, pričom švédska akadémia v zdôvodnení uviedla, že spisovateľka dostala ocenenie „za muzikálny tok hlasov a protihlasov v románoch a drámach“. Okrem Nobelovej ceny ocenili dramatičku a prozaičku aj Cenou Heinricha Bölla (1986), Cenou Georga Büchnera (1998), Cenou Heinricha Heineho (2002) či Cenou Franza Kafku (2004). V roku 2004 vzniklo vo Viedni Výskumné centrum Elfriede Jelinekovej, ktoré je dokumentačným, informačným a komunikačným pracoviskom a venuje sa autorke a jej dielu.
V roku 2005 Jelineková odmietla ponuku rakúskej pošty vydať známku s jej vyobrazením s tým, že netúži po „osobných poctách“ a predstava svojej tváre na poštovej známke jej nie je príjemná. Je známa aj tým, že sa vyhýba vystupovaniu na verejnosti. Svoju „sociálnu fóbiu“ potvrdila aj neúčasťou na odovzdávaní Nobelovej ceny za literatúru v Štokholme. Namiesto toho cenu prevzala o niečo neskôr na malom obrade v rezidencii švédskeho ambasádora vo Viedni.
