PRED 80 ROKMI SA NA NAJVÄČŠEJ JAZZOVEJ SEANSE ZIŠLI VELIKÁNI
New York, 26. novembra 1945 – V akejkoľvek retrospektíve najvplyvnejších jazztových umelcov sa určite objavia mená ako Charlie Parker, Miles Davis a Dizzy Gillespie. Títo velikáni, spolu s ďalšími špičkovými muzikantmi, sa pred 80 rokmi zúčastnili improvizovanej nahrávacej seansy, ktorá sa nielenže zaradila medzi historicky najvýznamnejšie jazzové podujatia, ale dokonca ju médiá označili za „najväčšiu jazzovú nahrávaciu seansu všetkých čias”. Dnes, ako aj pred päťdesiatimi rokmi, nikto nespochybňuje jej význam. Pochybnosti nevyvoláva ani fakt, že táto udalosť sa naziela ako kľúčový moment pri definovaní novo vznikajúceho subžánru bepop.
Čo sa týka Charlieho Parkera, v čase nahrávania bol už zavedený a ikonický sólista, neodmysliteľná súčasť revolučného posunu, ktorý jazz posúval od orchestrálnejšieho swingu k individuálnej improvizácii. Vďaka jeho prelomovým harmonickým prístupom, ktoré zahrnovali rýchle prechodové akordy a nové variácie, jazz prešiel transformáciou vnímania umelca: bepopoví muzikanti sa stali nekompromisnými interpretmi a intelektuálmi, nie len zábavami pre publikum.
Na konci víkendu počas Dňa vďakyvzdania 1945, producent Teddy Reig zavítal do newyorského bytu Charlieho Parkera, aby ho odviezol do štúdia na to, čo sa nielenže stalo historickou seansou, ale aj skutočným umeleckým vyjadrením. Bolo to v období obmedzeného nahrávania, keď posledné roky vojny viedly k obmedzeniam a ťažkostiam s nahrávaním. Parker sa už tešil na improvizácie, a preto bolo dôležité, kto ho pri nahrávaní bude sprevádzať. Prvotne mal byť jeho klavírny spoločník Bud Powell, avšak z osobných dôvodov sa musel odhlásiť.
Parker tak uviedol svojho známeho, trumpetistu Dizzyho Gillespieho, ktorý s ním strávil noc. Spoločne sa vybrali do štúdia, kde nahrávali bezprostredným spôsobom. O desať rokov neskôr bola vydaná LP s názvom The Charlie Parker Story, ktorá zachytáva hudbu nahratú na tomto pamätnom nahrávaní. Napriek tomu nie je úplne jasné, kto presne hral Powellovo klavírne party, pretože Parker mal veľké pochybnosti, ako túto otázku riešiť. Rozprával producentovi, aby sa netrápil zmenou nástroja, no vo viacerých skladbách sa zrejme objavil Dizzy, a nie Miles, ktorý bol nováčikom v tejto schéme, a preto sa obávajúci tempa hudby mohol akosi hrať na svoju trúbku.
Dobou čurakulárneho nahrávania studenej doby jazzového zrodenia sa Charlie Parker stal kultovou postavou, no predsa len kráčal po ceste plnej nešťastí – zostavil si svetlo-krásnu, no svetsky temnú históriu. Po emocionálnych poklesoch sa jeho vzťah s Dizzy Gillespiem a jeho snahou o ešte väčší úspech nezvratne narušil. Parker sa priblížil k závažným psychickým problémom, alkoholu a drogám. V roku 1954, po smútení nad stratou malej dcérky, sa pokúsil o samovraždu. Aj jeho posledné vystúpenie na jazzovej scéne skončilo chaosom a hádkou, čo so sebou nieslo zlomené srdce, a 12. marca 1955 na zápal pľúc v skutočnosti zomrel.
Charlie Parker, osoba so silnými umelckými ambíciami, so svojím nadaním a talentom ostal navždy v pamäti jazzových fanúšikov. Aj po svojej smrti dostal množstvo uznaní, vrátane Grammy, ktoré mu bola udelená v roku 1973. Jeho vôľa a kreatívny prístup k hudbe formovali jazzzovú kultúru a dôrazne ovplyvnili ďalších generácií umelcov.
Zdroj: www.teraz.sk/zahranicie/pred-80-rokmi-sa-na-najvacsej-jazzove/923023-clanok.html
